Po vyučovaní.

Všetky tri sa stretli na lavičke v parku.

„Ahojte,“ povedali naraz. Museli sa porozprávať a toto bola najlepšia chvíľa. Keď chcú začať od znova musia k sebe opäť nájsť cestu.

„Tak aký ste mali deň?“ opýtala sa Fee.

„Absolútne skvelý. Viem, že vás to asi nezaujíma ale myslím, že som zaujala nového profesora literatúry,“ povedala Bee.

„Máš pravdu nezaujíma. Mali by sme sa porozprávať čo bude ďalej. Môj cvokár hovorí, že keď neprekonám to z vami nebudem môcť pokojne žiť,“ povedala podráždene Dee.

„Navštevuješ cvokára? Nevedela som, že niekto taký vyrovnaný to potrebuje.“

„No tak vy dve už prestaňte. Boli sme predsa priateľky. Bez ohľadu na to ako to teraz vyzerá sme boli priateľky na život a na smrť,“ povedala Fee a do očí sa jej nahrnuli slzy. Uvedomila si čo povedala. Na život a na smrť. Škoda len, že práve smrť ich pomaly rozdelila.

Napokon prehovorila Bee: „Mali by sme sa porozprávať. Stretnime sa v parku za tvojim domom,“ pozrela na Fee, „tam budeme mať súkromie.“

Presne to aj urobili. Všetky tri sa vybrali do parku k stromu, pri ktorom sa ešte ako malé stále stretávali a rozprávali si tajomstvá. Keby ten strom vedel rozprávať mal by čo povedať.

Ako sa tak pomaly blížili k miestu stretnutia boli nervózne. Všetky zamknuté spomienky sa mali dostať opäť na povrch. Všetko pred čím celý rok utekali a s čím bojovali malo byť povedané. Mala to byť posledná šanca obnoviť ich priateľstvo a spoločne prekonať bolesť zo smrti ich najbližších.