Keď vstávala Fee na druhý deň do školy vstávala s radosťou. Nič im nevráti ten rok čo strávili od seba a ani tú obrovskú stratu, ktorú prežili ale aspoň si opäť môžu byť jedna druhej oporou. Tou barlou vďaka, ktorej sa nezrúti celá konštrukcia.

Na parkovisku pred školou.

„Ahoj Bee. Kde je Dee?“ opýtala sa Fee.

„Ako by si ju nepoznala. Vieš, že presnosť jej veľa nehovorí a ešte keď je na škole ten nový profesor literatúry, ktorý je skutočne skôst tejto školy.“ skonštatovala Bee.

Bola to svätá pravda. Dee bola vždy neuveriteľné pohodlná, neporiadna a vždy ju lákalo zakázané. A profesor literatúry bol zakázaný.

Keď konečne prišla nasledovalo sexi vystúpenie z auta, prehodenie vlasmi a krútenie zadkom. Aj keď sa Dee raz vyjadrila, že ju to zaradenie k naivným a hlúpym blondínkam uráža bavilo ju presne tak sa správať. Bola to jednoducho Dee. Ak by sa tak neprávala bolo by to čudné.

„Dámy, prepáčte, že meškám ale dokonalosť chce čas,“ povedala.

„My ale čas nemáme. Práve zvonilo. Budeme meškať,“ povedala Fee.

„Ale pokoj Fee ak budeš stresovať budeš mať viac vrások ako Britská kráľovná a myslím si, že v tvojom veku by to bol riadny prepadák,“ povedala s úsmevom Bee.